Vláda vecí, alebo ako som konečne dospel

Autor: Dušan Kočlík | 30.9.2006 o 19:21 | Karma článku: 6,89 | Prečítané:  1350x

Trvalo mi skoro 50 rokov, kým sa mi podarilo prehodnotiť životné priority a nájsť cestu k svojej krajšej budúcnosti. Pomohli mi k tomu nevyspytateľné cesty osudu, pohľad na životné ciele mojich detí a čas na porovnávanie. Výhodou bolo, že v tej dobe, tom režime, ktorý niekto odsudzuje, niekto chváli, som odišiel v 19 z domu a tvoril si svoj život. Ženil som sa v mojich 22 rokoch, na dnešnú dobu mimoriadne skoro, prvý syn prišiel na svet o rok neskôr. Keďže sme bývali ďaleko od rodičov, odkázanosť na seba vo všetkom, nás donútilo predčasne dospieť, lebo ako dnes vidím, ešte takmer ani 25 ročný človiečik nie je dosť zrelý a dospelý (teda fyzicky áno).

Mladomanželská pôžička, teraz smiešna suma, pomohla sa zariadiť a vlastne mať všetko, čo človek chcel a potreboval. Ale až dnes som zistil, že hoci som sa snažil zabezpečiť rodinu, napĺňať všetky jej potreby, stáť v rade na úzkoprofilový tovar, veľmi som sa orientoval na jej materiálne uspokojenie. Našťastie som stihol aj trošku cestovať s deťmi po výletoch, takže sme zažili trošku aj toho duševna. Až v dnešnej dobe som však prišiel na to, čo je v mojom živote dôležité. Zároveň pozorujem, ako moje deti robia tie isté chyby, ako som robil ja. Pre jedného je dôležité, aké bude mať auto, značka riflí, značka neviem čoho, pre druhého aby mal lepší mobil ako spolužiaci a vôbec, už na základnej škole sa deti doslova kastujú, kto má lepšie oblečenie, kto má akú kapsu, kto má akú bundu a koľko ich má, kde sa chodí lyžovať, resp. postaviť na okraj svahu, aký mp3 používa. Deti prestali čítať, povinné čítanie zvládnu surfovaním na internete, kde si v referátoch nájdu danú tému. A chodenie na výlety s rodičmi, „neblázni, hanbiť sa za starých?“ No poviem, aj s nami puberta „plieskala“, ale že by to bolo až takéto? Akcelerácia a boom súčasnosti však z detí robí „homo veľkopalcového“ (od neustáleho sms-kovania), našťastie občas spoza škrupiny drsnosti a svetáckosti vykukne nesmelá detská dušička, ktorá potrebuje pohladenie a objatie. A ešte niečo: dajme im pochvalu, niečo čo nič nestojí, ale má úžasnú silu a nielen detská dušička to potrebuje. Prestal som sa hnať za mamonom vecí, ktoré v minulosti ovládli nielen mňa, ale dnes ovládajú čoraz viac mladých ľudí. Veci sa stávajú cieľom, veci sa stávajú vládcom času, vládcom človeka. Dnes si cením niečo celkom iné. Vo svojej knihe „Malý princ“ napísal Antoine de Saint-Exupéry o vzťahu malého princa k jeho ruži, jej jedinečnosti, o tom, ako ho líška naučila vidieť srdcom. Ja tiež potrebujem niekomu patriť, potrebujem mať pocit, že sa mám ku komu vrátiť z práce, potrebujem niekoho objať, len tak pre objatie a pre radosť. Teší ma, ak môžem niekomu urobiť radosť, niekoho potešiť alebo prekvapiť. Môcť sa túlať v dvojici krajinou, brodiť sa riekou, alebo len tak sedieť na lúke a držať sa okolo pliec. Milovať a byť milovaný. Ísť s osôbkou, na ktorej mi záleží niekde na svoj kraj sveta, tam si sadnúť a spoločne hompáľať nohami. A ten kraj sveta má každý niekde inde a žiaľ, niekto ten svoj, to svoje šťastie alebo pravý zmysel života nikdy nenájde. Som rád, že som dospel, že som našiel svoj zmysel života a verím, že sa mi podarí pomôcť aj mojim deťom, aby našli v živote to krásno. A prajem to všetkým ľuďom, určite je krajšie, ak sa ľudia na seba usmievajú, spolu komunikujú, ako keby sa správali ako kohúti na smetisku. A to platí v dnešnej dobe stále viac.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: V očkovaní je chaos, každý si robí po svojom

Ako vyzerá vakcinácia na Slovensku.

Komentár Petra Schutza

Keď vedenie štátu mentálne nestíha

Riziko, že "kontinuálny skríning" situáciu zhorší, nie je zanedbateľné.


Už ste čítali?