Stužková – navždy sa zachová v pamäti stužková... nostalgická

Autor: Dušan Kočlík | 16.11.2006 o 11:41 | Karma článku: 8,35 | Prečítané:  3038x

Dejiny sa začali písať v roku 1975. Padal ťažký sneh. Veľké vločky mäkko dopadali na mokrý asfalt a pomaly sa zmenšovali do stratena. Stanica zívala prázdnotou, len skupinky mládežníkov (dnes sú to teenageri) sa trúsili od vlaku po Železničnej ulici smerom k ošarpanému kultúrnemu domu. Utekali popredu a za nimi kráčali staršie ženičky, nesúce veľké papierové škatule s domácimi zákuskami. Niekoľko limuzín už pokrýval na parkovisku sneh. Pred maturitou, si mládež

neuvedomuje, čo ich čaká. Svet gombička, všetko vieme, nič nás nemôže rozhádzať, mladosť dravosť, mladosť divokosť... . Konečne som dospelý, nik mi nebude rozkazovať... oj, ten naivný vek, ale taký krásny. Prvýkrát s kravatou, či motýlikom. Slávnostné večerné šaty, preliate slzy nespokojnosti s oblečením, domáce posledné trucovanie, či drobné hádky, nervozita a malé topánky a: „tak v tom teda nepôjdem!...“ A šiel som. Odrazu sme boli iní, vážni. Sme to my, alebo nie, oblek zmení výzor. Gaudeamus igitur..., červený klinček a pripnutá stužka na šatách. Triedna profesorka ju každému pripína. Potrasie rukou a myslí si svoje: „užila som si s nimi trápenia, toto bola hádam najhoršia trieda, tvária sa, akoby už mali vysvedčenie v hrsti... a tomuto sa potia ruky.“ Každý rok sa opakuje rovnaký obraz, len ľudia sú iní. Aj to jednostranne, profesori ostávajú, len pomaličky starnú. Mládež prežíva veľkú chvíľu, je to okamih života, výsek života, fotoaparáty blýskajú, tréma pred priateľkami či priateľmi. Pred rodičmi už dávno nie. Prípitok, hoci nemám osemnásť, skúmavý pohľad našich. Nie je to prvý pohárik... Program s trápnou zborovou recitáciou. Každý drží kvet, kvet vďaky, a každý sa snaží neskaziť vystúpenie, hoci je stupídne. Účinkujúci sú o tom presvedčení, diváci nadšení. Už aby sa to skončilo. A skončilo. Rýchlo ochladiť rozpálené líca. Prvé, či nie prvé lásky. Požičané sako, prvý oblek, večerné šaty, sťa prvý ples, snáď i prvý tanec s matkou. Horúčosť ma oblieva. „Ja mám tancovať s mamou, a ešte ju ísť pýtať?“ všetci sme šli. Mám čo robiť, aby som udržal krok. Pochopil som otca, že nechodí po tanečných zábavách. Ako som sa to učil na tanečnom, tie kroky boli inak, celý svet sa so mnou točí. Na diskotéke sa tancuje niečo iné. Hrdosť materí, pýcha otcov, ohanbievanie sa už sťa dospelých. Drzé a zvedavé pohľady na mladé, pevné jabĺčka vyrastajúce vo výstrihoch. Horúce telá z tanca, vína a ešte čohosi. Nezbedné dotyky pri tanci a človek nevychladne ani cez prestávku na ulici, krásna mladosť a prvé lásky. Nad ránom cítiť spotené telá, zápach cigaretového dymu. Stužka na saku. Kto sa prvý opil? Vychádzame do zimy, rodičia berú „deti“ pod ochranné krídla – a poď ho domov. Onedlho bude svitať, okolo prechádzajú ranné autobusy, pekári a policajti. Odhrnutie mokrého snehu holou rukou z auta nepokazí myšlienku na teplú perinu v posteli. Dejiny pokračujú v roku 1998. Je zima, aj keď nepadá sneh. Na hlave pribudlo pár šedivých vlasov. Sedíme na stužkovej v noblesnej reštaurácii. Sme nadšení pripraveným programom a hrdí na syna a jeho Gaudeamus igitur... O chvíľu príde pozvať mamu do tanca. Ozaj, už bol prípitok? Dejiny sa opakujú a o niekoľko rokov zas a znovu. Len role hercov sa zmenili. Navždy sa zachová, v pamäti stužková...
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: V očkovaní je chaos, každý si robí po svojom

Ako vyzerá vakcinácia na Slovensku.

Komentár Petra Schutza

Keď vedenie štátu mentálne nestíha

Riziko, že "kontinuálny skríning" situáciu zhorší, nie je zanedbateľné.


Už ste čítali?